Teodor (27+5tt, 760 g, 33 cm)
Ak ste sa rozhodli navštíviť túto stránku, s veľkou pravdepodobnosťou je to preto, lebo aj Vám, resp. niekomu z Vášho blízkeho okolia sa narodilo, či má narodiť, predčasniatko. A možno, podobne ako ja pred niečo vyše rokom, hľadáte akúkoľvek nádej, že to všetko môže dopadnúť dobre. Preto som sa rozhodla pridať na túto stránku aj náš príbeh.
Bolo to 6.4.2013, keď mi pri pravidelnej gynekologickej prehliadke lekár nameral tlak cca 170/115 a inštruoval ma, že sa mám hneď hlásiť do nemocnice na Antolskú. Bola som v ukončenom 25tt. Po prijatí na Antolskú mi hneď nasadili liečbu, ktorá však nezaberala dostatočne a tak mi po niekoľkých dňoch nasadili Embrantil intravenózne. Vedela som, že to nie je dobré. Lekári sa vyjadrovali veľmi opatrne, a radšej povedali menej, ako viac. Cieľ sme mali všetci rovnaký – udržať tehotenstvo čo najdlhšie. Embrantil na pár dní zabral a ja som rátala každý deň, ktorý mal môj drobček k dobru. Chvíľu to vyzeralo, že sa tlak stabilizoval. Bohužiaľ, 21.4.2013 mi znovu vyskočil na hodnoty viac ako 170/110. Už som tušila, že to nebude dlho trvať. Pri ultrazvuku sa zistilo, že drobček prestal rásť. V utorok 23.4.2013 si ma zavolali na lekárske konzílium, kde mi oznámili, že vo štvrtok 25.4.2013 budú robiť sekciu. Tu musím pochváliť všetkých lekárov, ktorý pri tom boli ( a boli tam snáď všetci od pána primára, cez lekárky z gynekológie, neonatológie...). Veľmi citlivo mi vysvetlili situáciu, s tým, že keďže drobček prestal rásť, znamená, že nemá cez cievy dostatočnú výživu a väčšiu šancu na prežitie má vonku a trpezlivo odpovedali na všetky moje otázky. So slzami v očiach som išla späť na izbu. Prišiel deň D. Musím povedať, že personál bol výborný, od skvelej sestričky na príprave až po celý lekársky tím na čele s MUDr. Havaldom. O 10.55 ma odviezli na sál a 11: 07 bol môj drobček na svete. Narodil sa v 27+5tt, vážil 760 g a meral 33 cm. Keď ho vytiahli, počula som ho zakričať a vedela som, že dýcha. Potom si ho vzali na starosť neonatológovia a ja som sa len modlila, aby to dobre dopadlo. Najskôr Vám povedia, že kritické sú prvé tri hodiny, potom, že ešte nie je vyhraté, kritické sú prvé tri dni, potom prvé dva týždne... Prvý krát mi prišla o našom Teuškovi povedať MUDr. Molnárová, povedala, že je stabilizovaný a napojený na prístroje. Môj manžel videl Teuška hneď ešte keď ho prevážali zo sálu v inkubátore, potom po troch hodinách, keď ho zaintubovali a vykonali všetko potrebné. Ja som ho videla až na druhý deň. Na ten pohľad sa asi nedá pripraviť. Cez hadičky ho takmer nebolo vidieť. Bol drobučký tak do jednej dlane, ale bol od začiatku čiperko. Mával ručičkami, nožičkami, ťahal hadičky... to mu zostalo doteraz J. Verila som, že je v dobrých rukách a tak som robila to čo som mohla, snažila sa rozbehnúť laktáciu a keď to bolo možné, tak som bola s ním. S mliečkom bol problém, trvalo 5 – 6 dní, kým som bola schopná zabezpečiť mu celodennú dávku mliečka (a to papal na začiatku 8 x 2 ml, tj. 16 ml mliečka za celý deň). S každou kvapkou som bežala za ním, aby dostal to, čo má dostať. Zo začiatku iba chudol (schudol na 670 g), ale po prvom týždni začal priberať. Tešili sme sa z každého gramu naviac. Na začiatku dostal antibiotiká kvôli nejakej infekcii, ale 1.5.2013 mu ich vysadili a následne ho aj odintubovali. Drobček si začal dýchať 6 dní po pôrode sám len s kyslíkovou podporou. Na desiaty deň po pôrode Teuško pribral naspäť na pôrodnú váhu, tj. na 760 g a na 14. Deň už nepotreboval výživu cez žilu a fungoval už iba na mojom mliečku, aj keď trošku vylepšenom. Keď mal Teuško 19 dní, sestričky mi ho prvý krát vytiahli z inkubátora na klokankovanie. Ten pocit bol neopísateľný, drobček sa ku mne spokojne túlil a obaja sme si to užívali. Klokankovanie mu evidentne prospievalo, lebo sa znižovali aj poklesy dýchania, bol celkovo kľudnejší a začal aj lepšie priberať. Keď mal presne 4. Týždne, dosiahol métu 1000g. Veľká vec. Keď mal 6 týždňov, začal dýchať sám a nepotreboval k tomu už žiadne hadičky a keď mal dva mesiace, začal papať z fľašky a niečo aj z prsníka, takže už nepotreboval sondu do bruška. Všetko smerovalo k tomu, že nám drobčeka pustia čoskoro domov. Domov nás pustili v stredu 10.7.2013, Teuško mal už dva a pol mesiaca a do predpokladaného termínu pôrodu stále chýbalo 9 dní. Po príchode domov nás čakal kolotoč prehliadok a kontrol u rôznych špecialistov. Našťastie, všetko bolo v poriadku a Teuško pekne prospieval. V ôsmych mesiacoch sa vedel otočiť z bruška na chrbát, v deviatich to zvládol aj opačne, v jedenástich sa začal plaziť, v dvanástich loziť štvornožky a chvíľu na to aj dupkať popri nábytku. Teraz máme 13 a pol mesiaca (korigovane 11 mesiacov) a Teo je majster v štvrnožkovaní a v dupkaní okolo nábytku, steny, okien... všetkého. J Takže podľa korigovaného veku (chronologický vek – 3 mesiace) je Teuško ako iné deti a všetko si postupne pekne dobieha. Tak verím, že tento trend bude pokračovať aj ďalej.
Chcem všetkým mamičkám, ktoré musia čeliť takejto situácii poradiť len toto. Dôverujte lekárom, oni najlepšie vedia, čo Váš drobček potrebuje, Vy svojmu dieťatku najlepšie pomôžete tak, že budete myslieť pozitívne, nestresovať (aj keď to nie je vždy ľahké), pokiaľ sa dá, tak dávať vlastné mliečko (ak to nepôjde hneď, nevzdávať to, zaradiť do jedálnička veľa polievok, vody, laktačné čaje, Vineu, pravidelne odstrekovať, u mňa sa laktácia rozbehla de facto až 6-ty deň po pôrode, po príchode domov, keď som sa v kľude vyplakala, zhodila zo seba stres z nemocničného prostredia, ukľudnila sa a zrazu to išlo). Ďieťatko vycíti, ak mamička nie je v pohode (to je vedecky dokázané), takže sa netreba hanbiť v záujme Vášho dieťaťa vyhľadať niekoho, komu sa vyrozprávate, kto Vás pochopí a nájde tie správne slová. Či už je to niekto, kto si tým prešiel, alebo je to dobrý kňaz, psychológ či lekár, skúste to. Mne jedna skvelá pani doktorka, ktorá robí holistickú medicínu povedala niečo, čo mi pomohlo zaujať k tomu ten správny postoj a verím, že aj toto moje „naladenie“ pomohlo k tomu, že to Teuško takto zvládol.
Na záver len jednu vec - Vaše dieťa je dar. Prišlo na svet vtedy kedy malo prísť a stalo sa to z určitého dôvodu. Má na svete svoje poslanie. Možno má niečomu naučiť vás - láske, trpezlivosti, pokore..., možno prospeje ľudstvu a možno si bude len žiť svoj veľký život vo svojom malom svete. Každom prípade si zaslúži vašu lásku, vašu podporu a vašu teplú náruč.
Chceme povedať jedno obrovské ĎAKUJEM celému tímu odborníkov v nemocnici na Antolskej, pani docentke Chovancovej za to, že tak skvele riadi starostlivosť o tieto naše zázraky, všetkým doktorkám a sestričkám, ktoré okrem starostlivosti o deti zvládajú dodávať nádej aj rodičom a je vidieť, že svoju prácu robia oddane a s láskou.
Takto sme oslávili 1. rok :-)
