Na začiatok musím uviesť krátky príbeh, ktorý predchádzal narodeniu našej
Lucky. Po prvom pôrode som dostala náhle embóliu pľúc a trombózu žíl v ľavej
nohe. Po relatívne komplikovanej počiatočnej liečbe som už po čase nebrala
lieky, pretože som mala ustálené výsledky. S manželom sme sa rozhodli mať
ďalšie bábätko. Brala som na seba a dieťatko veľké riziko, uvedomovala som
si to, prekonzultovala som to aj so svojím hematológom, ktorý nemal voči
tehotenstvu vážne pripomienky a podporoval nás v tom. Napriek tomu som si od
ostatných lekárov vypočula množstvo rečí, ktoré však neboli o podpore, ale
skôr o tom, ako si kopem jamu do hrobu, prežiť môže iba jedna alebo ani
jedna. Dostala som od gynekológa radu aby som šla na potrat. Keď som bola v
prvom trimestri tak som musela náhle do nemocnice kvôli krvácaniu, a ten
istý lekár ma skoro zabil vetou : "Som Vám vravel, že to potratíte."
Našťastie sa nechcel so mnou zaoberať a poslal tam svojho kolegu. Dlho som
vtedy plakala až kým neprišiel ten jeho kolega a ten ma povzbudil. Proste sa
v živote stretnete s viacerými ľuďmi a viacerými názormi a postojmi k danému
problému. K potratu nedošlo, prešlo to po zhruba 10 dňoch aj napriek tomu,
že všetko bolo v živote kruté, lebo práve vtedy, keď som bola v nemocnici s
krvácaním, som prišla o sestru - autonehoda. Kruté, keď viete, že tak veľmi
chcete dieťa a nemôžete sa ani poriadne vyplakať, lebo do Vás pchajú
oblbováky na ukľudnenie, nemôžete ísť na pohreb, čo s odstupom času bola
možno aj jediná pozitívna vec pre mňa a moje dieťatko. Prešli ťažké dva
mesiace a zhruba v 5 mesiaci tehotenstva mi náhle jedno ráno odtiekla
plodová voda. Začal kolobeh behania po nemocniciach, kde nemocnica s už
uvedeným lekárom, ktorý mi stále vravel o tom, že lepší by bol potrat, ma
prijali, ale preposlali do NZ s odôvodnením, že na to nemajú vybavenie. Tam
službukonajúci lekár prehlásil, že ma nemôže prijať, a to ma ani nevyšetril,
iba si prečítal chorobopis. Našťastie ma hneď objednal do Bratislavy a na
druhý deň ráno som šla so sanitkou do Bratislavy do nemocnice v centre
mesta, teraz už nefunguje. Tam po týždni spravili pre nás pozitívne
rozhodnutie - poslali ma do nemocnice v Petržalke - Nemocnice Cyrila a
Metoda. Tam som bola až do 29. týždňa. Zhodou okolností ráno na moje
narodeniny som dostala krásny darček, narodila sa nám Lucka. Mala 1400g a
29cm. Malý zázrak veľkosti papiera formátu A4. Drobulinká, krásna a naša.
Lekárka nás ale upozornila, že Lucka bude mať zdravotné komplikácie. Miešali
sa vo mne pocity šťastia a správ od lekárov o jej stave a upozornenia na
komplikácie. Lucka mala vážne krvácanie na mozgu. Po zhruba mesiaci, kedy
bola stále v inkubátore, chodili sme ju s manželom denne navštevovať, vážne
ochorela a šlo jej doslova o život. Stále bola pri nej sestrička a Lucka nám
náhle modrala, prestávala dýchať, bolo ju potrebné máličko potriasť a otočiť
a zase chvíľu sama dýchala a zase náhle prestala. Bolo to veľmi ťažké
obdobie konca roka, kedy sa všetci tešia a my sme sa báli o ňu. Tie dni sa
ani nedajú opísať. Strach a strach a strach. Pani doktorka a sestričky však
robili všetko, čo bolo v ich silách, Lucka dostala ATB, transfúziu krvi a po
nejakom čase bolo najhoršie za nami. Ďakujeme celému personálu za to, čo
spravili pre našu Lucku. Keď sme si ju po zhruba 50 dňoch brali domov, tak
to bola neopísateľná radosť. Ako však vieme všetci, ktorým sa narodili
predčasné bábätká, prechádzali sme asi všetci rôznymi ťažkými obdobiami. U
nás to bolo obdobie častých chorôb, zápaly priedušiek a uší. Do bazénu sme
nemohli chodiť plávať, pretože bola permanentne na ATB. Jeden druh sme
dobrali, dva-tri dni bolo dobre a potom nanovo vysoké teploty. Keď mala
zhruba 10 mesiacov bola tak na tom zle, že nám predpísali hydrokortizon inj.
Dá sa povedať, že odvtedy bola až do nástupu do škôlky bez často opakujúcich
sa chorôb. V škôlke sa však choroby opakovali celú zimu v prvom ročníku a
pani doktorka mi vybavila liečenie vo Vysokých Tatrách v Lučivnej. Po tomto
pobyte sa obdobie častých chorôb v podstate skončilo. Keď sa Lucka učila
loziť mala asi 12 mesiacov, lozila tak, že sa jej sem-tam podlomila ruka a
spadla na hlavu, ľavá strana akoby nebola dostatočne vyvinutá. Zhruba v 16
mesiacoch sa sama naučila chodiť. V piatich rokoch sme s ňou začali chodiť
plávať v plaveckom klube, kde už plávala naša staršia dcéra. Bola
najpomalšia, ale nám to nevadilo, trénerke sme vysvetlili, že je predčasne
narodená a nech má s ňou trpezlivosť. Bola som šťastná, že sa naučila plávať
a rozvíjala si tým svoje pohybové aktivity a hlavne koordináciu pohybu.
Okrem týchto aktivít sme začali spolupracovať so sociálnou pedagogičkou
p.Mészarosovou, ku ktorej sme chodili cvičiť pamäť a pohybovú terapiu. Veľmi
pekne jej ďakujeme týmto za to, že sa nám toľko venovala. Skúsili sme
všetko, čo nám okolie ponúkalo a myslím si, že každý by mal v živote pre
seba a hlavne pre svoje dieťa skúsiť maximum toho, čo mu okolie a financie
ponúkajú. Lucka má dnes už 12 rokov, posledné 4 roky sa venuje so zanietením
koňom v blízkej poľnohospodárskej škole a venuje sa najmä voltížierstvu. Nie
je síce najlepšia, ale nám a jej to vôbec nevadí. Postupne sa zlepšuje a ona
aj my sme radi, že sa venuje niečomu pre seba samú. V týždni je 4 dni pri
koňoch a vieme vtedy naisto, že nesedí za počítačom, dokáže za ním presedieť
hodiny a stále tam niečo objavuje a hrá. V škole máme status disgrafičky a
diskalkuličky, máme problém s písaním a počítaním, ale napriek tomu rada
číta knižky, samozrejme o koňoch. Má špeciálny učebný režim schválený školou
pre matematiku a jazyky, čo v podstate jej učitelia akceptujú a kúsok viac
sa jej venujú. Okrem toho ale chodíme na doučovanie matematiky, slovenského
a nemeckého jazyka. Rada by som chcela Vám všetkým, ktorý už máte predčasne
narodené detičky povedať, aby ste sa nevzdávali, snažili sa pozitívne
myslieť. Vy musíte byť Tí, ktorí ťahajú niť, vyskúšať všetko, o čom si
myslíte, že by Vášmu dieťatku mohol pomôcť a byť čo najviac trpezliví,
niektoré veci nepôjdu hneď a nie podľa lexikónov. Vyžaduje si to taktiež
množstvo pozitívnej energie, ktorú treba odovzdať dieťatku - ono ho vďačne
prijme. Viem to porovnať so staršou dcérou, s ňou sme nemali žiadne problémy
a všetko napredovalo spontánne a akosi samo od seba. Veľa nám pomohla s
Luckou a ako staršia sestra jej bola oporou. Teraz síce často počúvame
sesterské hašterenie, ale vieme, že sa navzájom ľúbia. Neľutujem, že som
podstúpila toto riziko, oplatilo sa, teším sa, že sme zdravé. Deti dávajú tú
najväčšiu lásku a humor v živote, ako aj v prípade našej dcérky Lucie.
Ďakujeme všetkým ľuďom, ktorý sa venovali a boli v najťažších chvíľach pri
nás a pomáhali nám s našou dcérou Luckou.
Janette Veselá
