Náš bojovníček Maxim sa narodil v 27.tt a vážil 1190g a meral 42cm a dnes je už z neho "náš veľkáčik" , ktorý 16.7. oslávil 2 roky :)
Dnes sa to zdá ako neuveriteľné akú cestu sme si prešli k tomu, aby sme mali takého úžasného chlapčeka plného života ...ktorý nám rozdáva iba samý úsmev a radosť...Do 19.tt som mala úplne pohodové tehotenstvo...žiadne extrémne problémy...až na tú noc 17.5.2010, keď som vstala s pocitom mokra v posteli..precitla som až v kúpelni, kde som zistila, že krvácam...hneď som bežala do nemocnice, kde som nakoniec aj ostala...mala som neskutočný strach ..videla som tie najhoršie scenáre...ani záver vtedy služobkonajúceho lekáre neboli optimistické...vyšetrenia viedli iba k jednému záveru – musíme čakať. Od pani doktorky som počula vyjadrenie, že príroda to už za mňa vyrieši...na to, že mi odtiekla plodová voda sa prišlo až o týždeň a pol strávený v nemocnici ...myslela som, že sa mi zrútil celý svet... mala som veľký strach o môjho malinkého. Cítila som, ako kopká, ako vo mne žije... a zrazu som oňho mala prísť? jeden večer, keď som počula na chodbe plakať novorodeniatka , som sa naštvala a povedala si , že urobím aj nemožné pre naše dieťa a ak ho mám tak či tak porodiť , tak spravím "svoje" maximum , aby som si dala ešte šancu , že ak sa narodí , tak bude dýchať a prežije...a tak v podstate lekármi odsúdená iba na čakanie na spustenie sa pôrodu , som začala obvolávať pôrodnice, ktoré mali k dispozícii špeciálne pracovisko pre rizikové tehotenstvo. Všade mi povedali, že jediné riešenie je amnioinfúzia (dodanie vody do plodového obalu). V mojom prípade to však bolo neefektívne, keďže môj plodový obal praskol a voda vytekala. Nakoniec som dostala odporúčanie na doktora Vladimíra Ferianca. Ten mi hneď povedal, že musím prísť do Brati - slavy a ak sa všetko podarí, v ružinovskej nemocnici zostanem až do konca tehotenstva.
Svetielko nádeje
Ani sekundu som neváhala. Doktor musel zistiť, či som vôbec vhodný adept na tento zákrok – amniopatch. Ten bol jediným svetielkom pre záchranu nášho malého. Na Deň detí ma previezli do Bratislavy. Opúšťala som svoju rodinu, svoju Mariašku. Prvýkrát po troch rokoch som ju nechávala samu. Vedela som, že Mariah bude v dobrých rukách, veď má tatinka a prišla mu pomôcť moja úžasná sestra Vierka. Tešila som sa a zároveň bála. Doktor Ferianec po vyšetrení povedal, že môžeme ísť do toho, ale že ma bude držať pri zemi. Nič mi nesľuboval. Aj keď zákrok vyjde a tehotenstvo udržíme, je tu obrovské riziko, že sa dieťatko po narodení nenadýchne. Nedostatok vody totiž spôsobuje problémy s pľúcami. Chcela som to aj tak podstúpiť! Vedela som, že tak či tak budem musieť porodiť, ale chcela som mu dať šancu a aj sebe, že urobím , čo je v mojich silách...
Čas sa vliekol a keď prišiel deň D, veľmi som sa bála. Aj zákrok niesol svoje riziká. Našťastie všetko dobre dopadlo a doktorovi sa podarilo udržať moje tehotenstvo ešte 22 a pol dňa. Neskutočných 22 dní.... čo to pre dieťatko znamená byť v maminkinom brušku aspoň tých ďalších 22 dní.. dopracovali sme sa do 27. týždňa tehotenstva a vtedy mi začala voda opäť odtekať, pretože malý si jej nacikal už toľko, že „záplata“ povolila. Potom to už išlo rýchlo. Urgentne ma previezli do nemocnice na Antolskú a rozhodovali hodiny. Po vyšetreniach si lekári zaumienili, že na druhý deň – 16. júla, mi urobia cisársky rez. Ešte za mnou prišla pani prednostka Chovancová z neonatológie a vysvetlila mi, čo bude nasledovať. Že to bude ťažký boj. Celú noc som nespala, počúvala som rádio a modlila som sa. Strach a obavy, že sa jedno trápenie skončí a zároveň sa začne druhé, boli neskutočné. Bolela ma predstava, čo ak sa nenadýchne, čo ak mi odíde, čo ak... Bolo to hrozné. Ráno o 7.22 prišiel za mnou môj operatér Rastislav Sysák, že ideme na to o hodinu skôr! Manžel mal prísť až o neskôr, takže nestihol byť so mnou pri pôrode. Moje slniečko sa narodilo o 8.34 a hneď nad bruškom začalo plakať. Nadýchol sa! Nadýchol! Bolo to neskutočné. Vzali ho na ošetrovňu, kam som dovidela a celý čas plakal. Počula som svoje dieťatko, hlások mal silný, pre mňa najsilnejší na svete. Chcel žiť! Je to môj bojovníček Maxim! Význam jeho mena je the greatest (najväčší, najsilnejší). Mal 1 190 gramov a 42 centimetrov.
Bojovníček
Nasledujúce dni sa začal boj o krehučkého Maximka. Najhorší bol pre mňa 19. august, keď dostal zápal pľúc. Bola som pri ňom, nemohol dýchať a strácali sme ho. Bolo hrozné vidieť, ako pomaly odchádza a nijako som mu nevedela pomôcť. Len som mu vravela: Maximko, prosím ťa, bojuj, dýchaj. Našťastie tam bola pani doktorka Chovancová, ktorá správne zareagovala a synčeka mi zachránila. Po piatich dňoch ho mohli konečne prebrať a odpojiť. Zvládol to a sám si vytiahol hadičky. Tie mu vždy veľmi prekážali.:) Dlhých desať týždňov sme boli v Bratislave. Malý v nemocnici a ja v prenajatom byte, aby som mu mohla každý deň nosiť materské mlieko a byť pri ňom , čo možno najdhlšie ako to v rámci nemocnice bolo možné Bolo to ako na hojdačke. Koľkokrát som si povedala – Bože, vezmi si radšej mňa , nenechaj ho tak trpieť. No malý mi vždy ukázal silu, ktorú v sebe má. Po viac než dvoch mesiacoch sme si mohli Maximka vziať domov. Boli sme s manželom šťastní, no trochu som sa bála, či sa dokážem oňho postarať. Kým bol v nemocnici, bolo o neho dobre postarané a mal vždy poruke pomoc. Hoci som už jedno dieťatko doma mala, bolo to úplne iné. Maximko bol krehučký, keď sme odchádzali, mal 2 450 gramov.
Čo je šťastie
Maličký je úžasný, má sa dobre a robí nám radosť. Už nemusíme navštevovať žiadne špeciálne poradne ...už si iba užívame každý spoločný deň... Pre mňa je najväčším šťastím, keď ho môžem držať v náručí. To je šťastie. Po tomto všetkom, čo nás stretlo, už vidím život úplne inak a mám iné hodnoty... Za to všetko sa chcem poďakovať doktorovi MUDr. Vladimirovi Feriancovi, PhD, pani doktorkám :Doc. MUDr. Darinke Chovancovej, CSc. ,
MUDr. Ľubici Pejhovskej , MUDr. Soni Molnárovej
MUDr. Márii Pavelkovej ,MUDr. Ivete Hartmannovej,CSc taktiež celému kolektívu vynikajúcich sestier na čele so staničnou sestrou patologických novorodencov Mgr. Ľubicou Kaiserovou a staničnou sestrou JVSN: Mgr. Ivetou Hlavatou...a menovite ešte Anne Mašurovej a Ivane Bojkasovej...
Všetkým , ktorí mi môjho chlapčeka zachránili a starali sa o neho a stáli po našom boku v najťažších chvíľach ostanem vďačná po celý život....
Svetielko nádeje
Ani sekundu som neváhala. Doktor musel zistiť, či som vôbec vhodný adept na tento zákrok – amniopatch. Ten bol jediným svetielkom pre záchranu nášho malého. Na Deň detí ma previezli do Bratislavy. Opúšťala som svoju rodinu, svoju Mariašku. Prvýkrát po troch rokoch som ju nechávala samu. Vedela som, že Mariah bude v dobrých rukách, veď má tatinka a prišla mu pomôcť moja úžasná sestra Vierka. Tešila som sa a zároveň bála. Doktor Ferianec po vyšetrení povedal, že môžeme ísť do toho, ale že ma bude držať pri zemi. Nič mi nesľuboval. Aj keď zákrok vyjde a tehotenstvo udržíme, je tu obrovské riziko, že sa dieťatko po narodení nenadýchne. Nedostatok vody totiž spôsobuje problémy s pľúcami. Chcela som to aj tak podstúpiť! Vedela som, že tak či tak budem musieť porodiť, ale chcela som mu dať šancu a aj sebe, že urobím , čo je v mojich silách...
Čas sa vliekol a keď prišiel deň D, veľmi som sa bála. Aj zákrok niesol svoje riziká. Našťastie všetko dobre dopadlo a doktorovi sa podarilo udržať moje tehotenstvo ešte 22 a pol dňa. Neskutočných 22 dní.... čo to pre dieťatko znamená byť v maminkinom brušku aspoň tých ďalších 22 dní.. dopracovali sme sa do 27. týždňa tehotenstva a vtedy mi začala voda opäť odtekať, pretože malý si jej nacikal už toľko, že „záplata“ povolila. Potom to už išlo rýchlo. Urgentne ma previezli do nemocnice na Antolskú a rozhodovali hodiny. Po vyšetreniach si lekári zaumienili, že na druhý deň – 16. júla, mi urobia cisársky rez. Ešte za mnou prišla pani prednostka Chovancová z neonatológie a vysvetlila mi, čo bude nasledovať. Že to bude ťažký boj. Celú noc som nespala, počúvala som rádio a modlila som sa. Strach a obavy, že sa jedno trápenie skončí a zároveň sa začne druhé, boli neskutočné. Bolela ma predstava, čo ak sa nenadýchne, čo ak mi odíde, čo ak... Bolo to hrozné. Ráno o 7.22 prišiel za mnou môj operatér Rastislav Sysák, že ideme na to o hodinu skôr! Manžel mal prísť až o neskôr, takže nestihol byť so mnou pri pôrode. Moje slniečko sa narodilo o 8.34 a hneď nad bruškom začalo plakať. Nadýchol sa! Nadýchol! Bolo to neskutočné. Vzali ho na ošetrovňu, kam som dovidela a celý čas plakal. Počula som svoje dieťatko, hlások mal silný, pre mňa najsilnejší na svete. Chcel žiť! Je to môj bojovníček Maxim! Význam jeho mena je the greatest (najväčší, najsilnejší). Mal 1 190 gramov a 42 centimetrov.
Bojovníček
Nasledujúce dni sa začal boj o krehučkého Maximka. Najhorší bol pre mňa 19. august, keď dostal zápal pľúc. Bola som pri ňom, nemohol dýchať a strácali sme ho. Bolo hrozné vidieť, ako pomaly odchádza a nijako som mu nevedela pomôcť. Len som mu vravela: Maximko, prosím ťa, bojuj, dýchaj. Našťastie tam bola pani doktorka Chovancová, ktorá správne zareagovala a synčeka mi zachránila. Po piatich dňoch ho mohli konečne prebrať a odpojiť. Zvládol to a sám si vytiahol hadičky. Tie mu vždy veľmi prekážali.:) Dlhých desať týždňov sme boli v Bratislave. Malý v nemocnici a ja v prenajatom byte, aby som mu mohla každý deň nosiť materské mlieko a byť pri ňom , čo možno najdhlšie ako to v rámci nemocnice bolo možné Bolo to ako na hojdačke. Koľkokrát som si povedala – Bože, vezmi si radšej mňa , nenechaj ho tak trpieť. No malý mi vždy ukázal silu, ktorú v sebe má. Po viac než dvoch mesiacoch sme si mohli Maximka vziať domov. Boli sme s manželom šťastní, no trochu som sa bála, či sa dokážem oňho postarať. Kým bol v nemocnici, bolo o neho dobre postarané a mal vždy poruke pomoc. Hoci som už jedno dieťatko doma mala, bolo to úplne iné. Maximko bol krehučký, keď sme odchádzali, mal 2 450 gramov.
Čo je šťastie
Maličký je úžasný, má sa dobre a robí nám radosť. Už nemusíme navštevovať žiadne špeciálne poradne ...už si iba užívame každý spoločný deň... Pre mňa je najväčším šťastím, keď ho môžem držať v náručí. To je šťastie. Po tomto všetkom, čo nás stretlo, už vidím život úplne inak a mám iné hodnoty... Za to všetko sa chcem poďakovať doktorovi MUDr. Vladimirovi Feriancovi, PhD, pani doktorkám :Doc. MUDr. Darinke Chovancovej, CSc. ,
MUDr. Ľubici Pejhovskej , MUDr. Soni Molnárovej
MUDr. Márii Pavelkovej ,MUDr. Ivete Hartmannovej,CSc taktiež celému kolektívu vynikajúcich sestier na čele so staničnou sestrou patologických novorodencov Mgr. Ľubicou Kaiserovou a staničnou sestrou JVSN: Mgr. Ivetou Hlavatou...a menovite ešte Anne Mašurovej a Ivane Bojkasovej...
Všetkým , ktorí mi môjho chlapčeka zachránili a starali sa o neho a stáli po našom boku v najťažších chvíľach ostanem vďačná po celý život....
ďakujeme zo srdca
Mária a Martin Bartek
.
.
