Maťko (31tt, 1900g)

MAŤKO

Môj syn má dnes narodeniny. Desiate. Nedostal tortu, ani hračky (to doženieme cez víkend), ale zapli sme si počítač a ukazovala som mu fotky. Tie, na ktorých je hneď po narodení. Ako sme sa potom preklikávali stovkami a stovkami fotografií, čo sme za posledné roky nacvakali, neubránila som sa spomienkam už ani ja. Prešla som dlhokánsku cestu. No istým spôsobom som stále na začiatku...

Mnoho bábätiek prichádza na svet predčasne. S nehou im hovoríme: predčasniatka. Náš Maťko dostal do papierov len suchý prívlastok: nedonosenec. To slovo mi trhalo srdce. Zasypalo ma tisíckami výčitiek. Myslím, že vo mne spia dodnes, lebo občas ma prepadnú otázky, či som tomu mohla nejako zabrániť. Či som mala prinútiť lekára, aby mi venoval viac pozornosti. Či... Rozum mi vraví, nech to už hodím za hlavu - mám predsa svojho chlapčeka. Lenže pri pohľade na inkubátor mám stále ten zvláštny pocit na duši.

Maťko sa narodil v 31. týždni a vážil 1900 gramov. V nemocnici sme oňho bojovali takmer dva mesiace. Najprv nedokázal dýchať. Potom nedokázal papať. Keď už pekne dýchal a vedel spapať malinkú dávku mliečka, ukázalo sa, že ho nedokáže udržať v žalúdku. Zakaždým všetko vyvracal. Aj s liekmi, ktoré pre svoj život nevyhnutne potreboval... Bolo to zúfalé. Nakoniec prišla správa o možnom poškodení mozgu z nedostatku kyslíka, keďže sa narodil nielen nedonosený, ale aj ťažko pridusený (pri cisárskom reze). A tak sme začali cvičiť Vojtovou metódou. Trikrát denne to isté: vyzliecť drobunké dieťatko donaha, uložiť do predpísanej polohy, zatlačiť určené miesta na telíčku a vydržať. Vydržať jeho krik, chvenie sa od zimy, vracanie, ktoré to cvičenie slabému brušku spôsobovalo a...  môj strach. Ten hrozný strach, či mu to všetko neublíži. Spolu sme cvičili - spolu sme pri tom aj plakali. A každý deň som dúfala, že to ťažké už máme za sebou. Veď o svojom materstve som snívala snáď od desiatich rokov. Videla som ho cez krásne detské plastové ružové okuliare a rozhodne nemalo vyzerať takto! Domov z novorodeneckej JIS-ky nás pani doktorka púšťala po päťdesiatich dňoch so slovami: "Na toto dieťatko vám neviem dať záruku. Maťko je vyslovene rizikový novorodenec". Nechcela som jej veriť. Ale mala som.

Čakal nás každodenný kolotoč, ktorý vyčerpal všetky naše fyzické i psychické rezervy. Malý akoby zázrakom pekne rástol a prospieval, ale naďalej vracal a trpel veľkými bolesťami bruška. Najhoršie bolo, že nedokázal spinkať. Cez deň dvadsať minút, v noci necelé štyri hodiny...  A medzitým len kričal a kričal. Hanbila som sa komukoľvek vyrozprávať. Všade navôkol samé vysmiate mamy spokojných detí. Bavili sa o tom kedy a kam si pôjdu zacvičiť...  A ja?!!! Naše dni boli ako zo zlého sna: papanie - vracanie - plač, neúspešný pokus o spinkanie - plač, cvičenie „vojtovky“ – vracanie - plač, znova papanie – znova vracanie – znova plač, ďalší neúspešný pokus o spinkanie – ďalší plač. Plač, plač, plač... Že by som do tohto bludného kruhu mala zakomponovať ešte starostlivosť o domácnosť, manžela či seba - na to sa nedalo ani pomyslieť. Nebolo to raz, keď som si o piatej popoludní uvedomila, že som stále v pyžame a nemám umyté zuby...

Blížili sa Maťkove prvé narodeniny a ja som už naozaj nevládala. Napokon som sa zdôverila lekárke. Náhodnej, kardiologičke. Ukázalo sa, že venuje detskej homeopatii. Vypočula si náš príbeh, prezrela Maťka a povedala vety, na ktoré nezabudnem: „Ako ste to doteraz vydržali?! To dieťatko trpí ťažkou pôrodnou traumou - preto nespí. Dostane sa z toho. Lásku a opateru má, potrebuje už len čas.“ Tých pár slov mi takmer zahojilo dušu. A, samozrejme, zaumienila som si, že odteraz bude lepšie.

Opäť som sa mýlila. Celý druhý rok sme tvrdo bojovali o každú minútu Maťkovho spánku. Vracanie postupne prestalo. Neúprosnú „vojtovku“ vystriedalo pohodové cvičenie s fitloptou  a masáže. Zažili sme peripetie s rehabilitačnou lekárkou, ktorá vyhlásila, že náš synček je presne ten typ predčasne narodeného dieťaťa, ktorému sa nikdy nepodarí postaviť na vlastné nožičky a rozbehnúť. (Svojho presvedčenia sa nevzdala, ani keď štrnásťmesačný bežkal pred jej očami. No to je jej problém.) Len ten nešťastný plač unaveného dieťaťa, ktoré nedokáže zaspať...! Ani v postieľke, ani na rukách. Ani doma, ani v kočíku. Ani cez deň, ani v noci! Ešte stále mám v mobile sms-ky, ktoré som po nociach či nad ránom na pokraji zúfalstva vypisovala priateľke. Ale potom nastal náš deň. Maťko mal dvadsaťdva mesiacov a raz popoludní prvýkrát prespal celú jednu hodinu! Aj noci začali byť lepšie. Keby som vyhrala desať miliónov korún, nebola by som šťastnejšia, než vtedy. Verila som, že toto je definitívne víťazstvo, že odteraz bude iba dobre...

Nebolo. Len sme sa posúvali ďalej po tej zvláštnej ceste, ktorou je materstvo s predčasniatkom. Maťulko mal už vyše dvoch rokov. Behal a skákal. Začal rozprávať. Jednoznačne bolo vidieť, čo ho baví, na čo má talent i čo ho vôbec nezaujíma. Skrátka, rástol a vyvíjal sa. Keď už nikto neveril, že ten krásny modrooký nezbedník s plachou dušičkou mal štart do života komplikovaný skorým narodením, prihlásili sa ďalšie  ťažkosti. So zrakom, kĺbmi, imunitou a dokonca i krvou. Očká nedávno vyriešila operácia. Žiaľ, kĺbiky budú problémom na celý život... Rovnako aj oslabený imunitný systém a krvný obraz neustále na hranici anémie. No lekári nám cez to všetko pridelili parádnu diagnózu: zdravé dieťa v rámci širšej normy! Tak som si zasa spomenula na svoje detské ružové okuliare a aspoň v duchu som si ich nasadila na nos. Už nám jednoducho musí byť dobre!

Maťkove tretie narodeniny som oslavovala s desiatimi kilogramami navyše. O pár týždňov som už bola dvojnásobnou mamou. Do života mi vstúpil ďalší synček. Lukáško. Veľký. Zdravý. Donosený. Spokojný. Liek na moju ubolenú dušu. Až teraz som pochopila, aké je to byť mamou. Takou obyčajnou mamou, ktorej dieťa aj plače, ale papká, spinká, hrá sa... Nádherný pocit! Navždy zaň budem vďačná. I za to, že Maťko prijal bračeka s takou radosťou a láskou. A tiež za to, že sa mýlili všetci „proroci“, čo ma presviedčali, že s dvoma malými deťmi bez pomoci starých rodičov či známych, budem v prvých mesiacoch padať od únavy. Sama tomu nerozumiem, ale v pohode som zvládala starostlivosť o bábätko, prvorodeného huncúta i domácnosť. Bolo to neporovnateľne ľahšie ako opatrovať jediné malé predčasniatko. Hoci...

Svoje ružové okuliare som časom opäť odložila. Z nejakých zvláštnych dôvodov som si namýšľala, že byť mamou dvoch chlapcov bude vždy jednoduché: rovnaké pohlavie - rovnaké záujmy. Hlúposť! Moji chlapci nosia po sebe oblečenie a okrem autíčok nemusím zasypať byt aj bábikami - ale to je všetko. Maťko má dnes päť rokov. Lukáško bude mať čoskoro dva. Prvému patrí moje srdce (oboch milujem rovnako, ale na chvíle po Maťkovom narodení, keď by som zaňho hoc aj dýchala, sa jednoducho nedá zabudnúť). Druhý mi do života vrátil slnko (stačí jediný jeho úsmev a deň je hneď krajší). A tak ich aj volám: Maťko – moje srdiečko, Lukáško – moje slniečko. No keď sa klbčia, keď sú na seba ako sršne, keď mi nedovolia ani sekundu z celého dňa venovať manželovi alebo nebodaj sebe samej, znova sa pýtam, kedy to už bude aspoň trochu menej náročné... Kedy to už bude také, ako som si v detstve vysnívala? Viem, že nikdy. Viem, že materstvo je dlhá a kľukatá cesta. Viem, že každé obdobie s deťmi mi prinesie nové problémy. No stále som ochotná uveriť, že určite už zajtra... 

Ivana PAULÍKOVÁ