Moj pribeh zacina asi ako vsetky pribehy. Uzivanie si tehotenstva, tesenie sa z kazdeho pohybu v brusku. Tehotenstvo som nebrala ako ziadnu chorobu, aj nadalej som normalne chodila do prace a pravidelne navstevovala svojho gynekologa. Na poslednej gynekologickej prehliadke moj gynekolog skonstatoval, ze asi vela chodim, babatko je prilis nizko, tak mi odporuca ostat doma a oddychovat. Nasledujuci den som stravila posledny den v praci, kde som sa rozlucila so svojimi kolegynami a tesila sa na prijemne oddychovanie a chystanie vybavicky. Mala som tolko planov....
Len pat dni potom som na toalete citila zvysene mocenie. Nejak sa mi to nezdalo, tak som zavolala manzelovi a zdoverila sa svojim pocitom. Manzel ma upokojil aby som zbytocne nestresovala. Chlap. :-) Tak som si lahla a oddychovala pri televizore. Za nejaku chvilu, ked som sa postavila, mi bolo vsetko jasne. Plodova voda mi tiekla po nohach. To som uz s placom volala manzelovi, ktory sa hned rutil domov z prace. Ja som osprchovala a dobalila tasku do nemocnice. Ked uz bol manzel doma, prisla aj rychla zdravotna pomoc a odviezli ma do nemocnice. Pri vysetreni bol potvrdený odtok plodovej vody. Pichli mi prvu injekciu (kortikoidy) na dozretie Jakubkovych pluc, po ktorej mi sialene bilo srdce. Kontrakcie som necitila ziadne, no dostavala som infuziu na ich zastavenie. Bol prave utorok poobede a pani doktorka mi povedala, ze pravdepodobne porodim v sobotu, pretoze na dozretie pluc su potrebne 4 injekcie. Sobota? Prisla mi to strasne kratka doba. Na porod som nebola este vobec pripravena. To som vsak netusila, ze porodim o par hodin.
Vsetko sa zbehlo potom uz rychlo. Napriek infuzii som dostala kontrakcie, ktore sa stale stupnovali. Vsetci vsak ocakavali, ze infuzia zaberie a kontrakcie ustanu. Sestra pri nocnom merani oziev povedala, ze babatko ma este cas a ja mam spat. Ale da sa to? Kontrakcie som mala pravidelne kazdych pat minut. Bola som nutena privolat zdravotnu sestru, ktora konecne zavolala sluzbukonajucu lekarku. Po vysetreni zistila, ze som otvorena na sedem prstov a mozeme ist na porodnu salu. Boli tri hodiny rano, tak som rychlo zavolala manzelovi, ktory prisiel a bol mi velkou oporou pri predychavani kontrakcii. Spatne mi hovoril, ze kazdym telefonatom z nemocnice tusil, ze to pride, pretoze bolesti sa stale stupnovali.
Presne o 5.20 v 30 tyzdni tehotenstva sa narodil nas syncek Jakubko s mierami 42 cm a 1700 gramov. Apgar skore mal v prvej minute pat a v desiatej osem. Dokonca sme ho poculi aj zaplakat. Bolo to krasne.
Vidiet sme ho vsak nevideli, pretoze bol okamzite prevezeny v inkubatore na JIRS. Manzel sa bol hned rano o osmej na neho pozriet. Ked mi hovoril, ze ma na hlavicke zltu ciapocku a zlte ponozticky predstavovala som si ho ako najkrajsie babatko na svete. Po par hodinach prisla za mnou aj Jakubkova osetrujuca pani doktorka, ktora ma informovala o tom, ze Jakubko ma problemy s tlakom, ktory sa snazia stabilizovat, mensie problemy s dychanim a mnozstvo modrin, ktore mal pri porode. Dufali sme, ze to jeho malicka pecen vstrebe bez nejakych vacsich problemov. Poobede sme sa na Jakubka boli pozriet spolocne. Vtedy mi prislo zvlastne, ze si musim dezinfikovat ruky, obliect si plast. Ked som uvidela nasho malickeho synceka v inkubatore, zmocnil sa ma obrovsky strach o jeho zivot a zdravie, slzy sa mi kotulali po tvari a nedali sa nijak zastavit. Nevedela som si predstavit ako to malicke stvorenie moze zabojovat, ale dnes uz viem, ze tieto deticky su velki bojovnici a nevzdavaju sa lahko.
Kazda moja myslienka patrila Jakubkovi. Bola som smutna, ze nemozeme byt spolu tak ako ostatne mamicky so svojimi babatkami v nemocnici. Mojou najvacsou prioritou bolo odsat si pre Jakubka mliecko, vzacne kolostrum. Uz na druhy den som hrdo cez celu chodbu niesla v skumavke tieto vzacne kvapky. Odsavacka sa stala mojou jedinou spolocnickou v tych dlhych chvilach v nemocnici, no aspon som bola blizko od svoho dietatka. Na treti den sa u Jakubka zhorsilo dychanie, ostaval zavisly na kysliku, co ma velmi znepokojilo. Dovtedy som si nechcela pripustit, ze by sa mohlo nieco zhorsit, verila som len v zlepsovani sa jeho zdravotneho stavu. Preto mi bolo velmi tazko. Nedalo sa neplakat. Napriek tomu, ze som z nemocnice chcela co najskor odist, ked prisla ta chvila, bolo to strasne. Strasne odist z porodnice domov bez babatka. Za Jakubkom som chodila pravidelne dvakrat do dna a nosila mu cerstve mliecko, ktore zacal tolerovat po tyzdni. Jakubkov stav na JIRS sa zlepsoval, preto sme si ho mohli klokankovat. Bol to uzasny pocit, citit jeho male telicko na svojom tele. Nezne som ho hladkala a citila som, ze mu je to prijemne. Hned na druhy den bol Jakubko vdaka zlepsujucemu sa zdravotnemu stavu prelozeny na JIS. Tak vtedy som plakala od stastia. Vedela som, ze z najhorsieho je uz vonku. Na JIS som si mohla svoje dietatko vybrat z inkubatora, prebalit a klokankovat. Klokankovanie sa stalo nasou oblubenou cinnostou. S manzelom sme mali radost z kazdeho jeho pribrateho gramu a uspechu. Jakubko mal v nosteku sondicku, pretoze mal problemy s papanim. Neustale sa zadychaval, cim mu klesala saturacia na monitore. Ale nevzdavala som sa, prikladala som si ho pri kazdej navsteve. Niekedy uspesne, inokedy nie. Nakolko Jakubko pekne prosperoval, bola som prijata k nemu na oddelenie, kde som sa uz ucila ako sa o take male dietatko starat. Dojcenie nam vsak velmi neslo, v tej chvili som sa vsak tesila, ked sa napapal z flase. 50 ml trvalo neuveritelnych 45 minut. Bola som stastna, ze som ho vsak mala pri sebe. Presne na manzelove narodeniny, prisiel nas velky den D. Jakubka sme si mohli konecne odniest domov. Vtedy uz mal 2040 gramov.
Odvtedy s Jakubkom navstevujeme pravidelne rozne vysetrenia, ktore zatial dopadli vsetky na vybornu. Teraz ma krasne 2 roky a tesime sa z kazdeho jeho usmevu, pokroku. Dojceny bol 20 mesiacov. Kazdy den je pre nas najkrajsim, pretoze Jakubko je nase slniecko a robi nam len a len radost.
Zelam vsetkym rodicom predcasniatok vela krasnych chvil so svojimi detickami, pretoze len deti nam dokazu dat najviac radosti a stastia v nasich zivotoch.
