Bianka je naša prvorodená dcérka, ktorú sme plánovali a veľmi sme sa na ňu tešili... Ani vo sne by nám nenapadlo, že ja budem mať problém donosiť dieťa. Keďže to bolo plánované a očakávané tehotenstvo, dávala som si na všetko pozor. Prvé tri mesiace boli OK, ani by som nevedela, že som tehotná, nebývalo mi zle, nemala som zvláštne chute, bola som v pohode, ako vždy. Jediným znakom bola meškajúca menštruácia. Bol február, Valentín, podľa testu som už vedela, že som tehotná, ale ešte som to potrebovala počuť od doktora, ku kt. som išla 15.2. a ten mi to potvrdil. Takže si viete predstaviť, že to bol ten najkrajší Valentín v našich životoch. Nikomu sme o tehotenstve nehovorili, iba najbližšej rodine. Kamarátov a ostatných sme si nechali na potom, dohodli sme sa, že po prvých troch najkritickejších mesiacoch to povieme všetkým ostatným. Takže do 13 tt. bolo všetko v najlepšom poriadku, potom som išla na kontrolné sono, doktor povedal, že je všetko OK. Všetkým sme povedali radostnú správu a o pár dní začali problémy. Mierne som zakrvácala, išla som teda ku svojmu doktorovi, pretože som nechcela nič podceniť a ten ma pre istotu poslal na tri dni do nemocnice. To bol koniec marca. Domov ma pustili na veľkonočné sviatky. Chvíľu bolo všetko OK, potom som zase zakrvácala, tak ma zase poslal doktor pre istotu na tri dni do nemocnice, akurát, že už sa to tam predĺžilo...
Začala som tam krvácať (už viac)... a odvtedy sa stala nemocnica mojím domovom.
Vkuse som musela ležať, lebo som krvácala stále viac a viac, ako sa dieťatko a placenta zväčšovala, krvácanie bolo silnejšie a silnejšie, nebolo dňa do toho 26.tt, čo som porodila, kedy by som nekrvácala... Trikrát som mala rôzne infekcie, naposledy to boli streptokoky. Vtedy sme si už vybavovali prevoz do martinskej nemocnice, lebo ma začali upozorňovať, že toto všetko môže spôsobiť predčasný pôrod a že keby sa to stalo, nech som na pracovisku, kde vedia, čo robiť so mnou aj dieťatkom - chvalabohu, to bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Keby sme to neriešili, tak malá tu nie je. Stihli sme to len tak tak... V pondelok 24.6. ma tam previezli, presne o dva týždne 8.7.( 21.35) sa malá narodila. V 26.tt. Neskôr nám povedali, že podľa toho, ako sa vyvíjajú orgány sa im zdá, že to nebol ani 26.tt. Že je možno ešte o 7-10 dní mladšia, takže možno 25.tt. Bola som po sekcii a vtedy na mňa doľahlo, čo sa vlastne stalo. Samotný pôrod prebehol rýchlo. Keď mi oznámili, že tehotenstvo musia ukončiť, bola som v takom šoku, že som si nič neuvedomovala. Lekári konali rýchlo, aby malú zachránili, pretože v brušku by už neprežila, nakoľko som tam už nemala skoro žiadnu plodovú vodu.
Vďaka bohu za MT nemocnicu, naozaj. Do smrti budem vďačná skvelým lekárom, pánovi profesorovi Zibolenovi, pani primárke, všetkým lekárom a sestričkám na neonatológii. Moja dDiagnóza "placenta preavia" uložená nízko, cez krčok maternice, z tade som krvácala, pôrod kvôli odtoku plodovej vody.
Odtiekla asi kvôli tým baktériám... Obdobie odvtedy by som najradšej vymazala zo svojho života, bol to des. Bianka bola v nemocnici 114 dní, takže bez týždňa 4 mesiace... Prekonala veľa ťažkostí, ale zabojovala a je tu s nami. Nejaký týždeň po narodení dostala ťažkú infekciu na pľúcka, dostávala trojkombináciu antibiotík, k tomu sa pridružila novorodenecká žltačka, bola taká maličká, vážila 850g a schudla na nejakých 700g. Tých hadičiek, pípacích prístrojov tam bolo neskutočne veľa, strašný pohľad. Keď som zbadala malú, rozplakala som sa, mala som pol dňa po pôrode, takže hormóny, bolesť, strach, smútok, prečo sa to skončilo takto... Ale bola pre nás najkrajšia na svete. Je to ale bojovníčka, dni išli, prvý mesiac nám nechcela pribrať a presne 4 týždne trvalo, kým sa dostala na pôrodnú váhu. Ubehlo presne 5 týždňov a ja som si ju mohla prvýkrát popestovať. Klokankovali sme. Bol to najkrajší deň v mojom živote. Bianka ležala prvýkrát na mojej hrudi, ja som počula jej dýchanie, tlkot jej srdiečka. Konečne som ju cítila, konečne som sa cítila ako matka. Keď mala 6 týždňov, oznámili nám, že ju musia previezť do BA na operáciu očiek (prevoz vrtuľníkom, narkóza, neskutočný strach), mala len cca 1200g. To malé telíčko v tom veľkom vrtuľníku . Bolo toho na nás veľa, psychicky som na tom nebola dobre (keby nie je pri mne moja mama a manžel, asi by som sa zbláznila), ale udržala som si laktáciu, doteraz mám veľa mliečka, takže malá papá iba moje mliečko od narodenia a ja dúfam, že jej tým pomáham najviac, ako môžem. Leto trvalo neskutočne dlho. Bez malej nám bolo smutno a ja som len prežívala a jediné, na čo som čakala, bolo, kedy pôjdeme do nemocnice za našou láskou. Prišiel koniec októbra, zavolali ma za ňou do nemocnice a už sme boli stále spolu, učili ma, ako sa mám o ňu postarať, zosúlaďovali sme sa, chcela som vidieť všetky jej potreby, chcela som byť stále pri nej. 30.10. nás pustili domov. Dnes je 5 týždňov, čo sme doma. Je to najkrajšie bábätko na svete a milujeme ju najviac na svete. Je ešte maličká, nevieme, ako bude na tom, keď bude väčšia, problém nám robia pľúcka a diagnóza bronchopulmonálna dysplázia, doteraz sme na kyslíku, kontroly ukážu, čo bude ďalej. Doma si to užívame a keby som nevedela, že je narodená predčasne, nikdy by som to o nej nepovedala, je úžasná, aj pani doktorka ju chváli, aj rehabilitačná, keď s ňou cvičíme... Zatiaľ cvičíme dva cviky z Vojtovej metódy, reaguje pekne. Máme už vyše 4200g, papať jej chutí, budí sa pravidelne a papať si pýta. Je to proste šikula. Vidieť, že chce žiť a bojovať, veď si už prešla takú dlhú cestu. Chcela by som sa poďakovať ešte raz martinskej nemocnici za to, že zachraňujú naše malé zázraky, za ich odbornosť, za ich snahu a milý prístup k rodičom. Ďakujem. Juraj, Martina a naša malá VEĽKÁ Bianka.
