Von nemôžeme zatiaľ chodiť

Za štyri strastiplné mesiace, počas ktorých Viktorka vystriedala tri nemocnice, absolvovala operáciu pruhu, šesť transfúzií, lebo je ťažko málokrvná, liečbu antibiotikami a aj neurologické vyšetrenie, röntgen mozgu, obličiek a srdiečka. Zosilnela, našťastie, natoľko, že Katke (27) dovolili vziať si ju domov. Z pôrodných 33 centimetrov vyrástla na 43 a z 880 gramov pribrala na 2 400. Spolu s bábätkom putoval k Havlíkovcom aj kyslíkový prístroj, bez ktorého zatiaľ drobné dievčatko nie je schopné dýchať.

Choré pľúcka

U takýchto skorých predčasniatok sa pľúca vyvíjajú do dvoch až troch rokov, niekedy dokonca až do šiestich. „Vraj z toho vyrastú. Ale sú aj prípady, keď ostanú odkázané na kyslíkový prístroj navždy. Dúfam, že sa nám to nestane,“ vecne poznamená Katka. „Viktorka má celkovo šesť diagnóz – nedonosenosť, anémiu, syndróm dychovej tiesne, pruh, pľúcnu hypertenziu a bronchopulmonálnu dyspláziu. Toto všetko musíme zvládnuť, pričom prvý rok je najkritickejší.“

Strohá štatistika hovorí, že až päťdesiat percent detí s bronchopulmonálnou dyspláziou zomiera. Katka však považuje za dobré znamenie, že Viktorka je veľmi pohyblivá. Po dvoch týždňoch doma sa dokonca pokúsila odpojiť ju od kyslíka. „Zvládla to najprv hodinu, neskôr dokonca celé predpoludnie! Dúfam, že to bude pokračovať dobre. Ak sa zbavíme kyslíka, bude to ten najväčší pokrok,“ s nádejou v hlase hovorí Katka. Momentálne je však kyslík pre dievčatko doslova liek.

Bez liekov ani deň

Okrem samého kyslíka Viktorka užíva aj špeciálny liek na dozretie pľúc. Obsahuje rovnakú látku ako „modrá pilulka pre pánov“. Predčasne narodeným deťom to pomáha rozširovať cievy okolo pľúc, čím sa bráni vytváraniu veľkého tlaku v pľúcach. Bez tohto lieku, ktorý bude Viktorka pod dohľadom kardiológa užívať dlhodobo, by sa jej malé srdiečko mohlo zdeformovať.

Ale to nie je všetko. Dievčatko užíva aj špeciálnu kombináciu vitamínov, železo a kalcium. „Lieky pridávam do mlieka, preto si ho musím odstriekavať a kŕmiť Viktorku z fľašky. Ale keď jej nestačí, vytiahne si, koľko potrebuje z prsníka, aj sama. Toto budeme robiť, kým nebude mať tri a pol kila. Potom môžeme lieky vysadiť a prejsť len na dojčenie,“ už sa teší Katka. S dojčením by rada pokračovala až do roka, no teraz si denne odstrieka aj liter mlieka.

Podstatnou kapitolou v živote predčasne narodeného dieťaťa sú najrôznejšie vyšetrenia. Za prvé dva týždne doma Viktorka absolvovala vyšetrenie pľúc a kontrolu očí –nedonosené deti majú totiž často ochorenie sietnice. „Dopadlo to dobre, sietnica dorástla a kontrolu máme najbližšie až v roku,“ s radosťou hovorí Katka.

Braček dostal darček

Po príchode domov bolo dôležité aj to, aby bábätko dobre a bez žiarlivosti prijal dvojročný brat Števko. O Viktorke mu síce mama rozprávala, no do nemocnice za ňou nemohol. Katka preto vymyslela plán. „Viktorka nám akože doniesla hračky. Bol medzi nimi vysávač aj plyšiaky. Také pozitívne podplatenie,“ usmieva sa. Števko drobné dievčatko pohladkal po ručičke a len čo dostal hračky, už ho nič iné nezaujímalo. Štedrú sestričku prijal bez problémov.

Katka vôbec nemôže s dcérkou chodiť von. Viktorka je stále pripojená pätnásť metrovou hadičkou na kyslíkový prístroj, bez ktorého to zatiaľ „neudýcha“. „Neviem, dokedy ho bude potrebovať. Ale chceme normálne žiť, tak sa snažím vybaviť menší prenosný prístroj, ktorý by sa zmestil do kočíka, a mohli by sme ísť na prechádzku. Má to byť sponzorský dar. Inak to nejde,“ vraví Katka.

Režim musí byť

Aby rodina Havlíkovcov zvládla neštandardnú situáciu, musí všetko fungovať ako hodinky. Viktorka si podľa Katky vyžaduje „dvestopäťdesiatpercentnú“ starostlivosť, no je tu aj Števko, ktorý nemôže byť odsunutý na druhú koľaj. „Syn má, našťastie, od začiatku pevný režim. Je napríklad naučený zaspávať sám. Na svoj vek funguje pomerne samostatne,“ opisuje Katka. Veľkú oporu má aj v manželovi, ktorý nemá problém syna nakŕmiť, okúpať či uložiť. „Števo je fantastický otec. Vie ma dokonale zastúpiť. Ak musím ísť na pár hodín von, lebo si potrebujem vyvetrať hlavu, manžel ostane s malou a zvládne aj ju. So synom chodí počas dňa na prechádzky, večer ho okúpe. Ja tak mám čas variť, odstriekavať si mliečko, cvičiť s Viktorkou cviky, ktoré som sa naučila od fyzioterapeutky v nemocnici, masírovať ju a milión ďalších vecí. Koľkokrát je jedna hodina popoludní a ja si uvedomím, že ešte nemám ani umyté zuby. Som rada, že sa stihnem osprchovať a prezliecť. Pre svoj dobrý pocit občas zájdem na hodinu ,na nechty‘. To ma znovu nabije a ide sa ďalej. Hmotnosť ani módu teraz naozaj neriešim.“

A ako to Katka všetko zvláda? „Snažím sa myslieť pozitívne. Verím, že to, čo vysielame, to aj prijímame. Hoci som sa párkrát v lekároch sklamala, som optimista. Myslím si, že toto nie je len o liekoch a prístrojoch, ale o ľuďoch.“

Renáta Ďurišová
MAMINA, 8/2011, str. 28–29