Nad inkubátorom nemôžete plakať

V minulom čísle sme vám predstavili Katku (27) a jej dcérku Viktorku, ktorá prišla na svet za dramatických okolností vlani v decembri, v 6. mesiaci Katkinho tehotenstva. Mala 33 centimetrov a 880 gramov.

Musela som ju vidieť

Lekári síce Katke prikázali aspoň šesť hodín po pôrode ležať, no ona už po troch hodinách cítila, že musí za dcérkou. „Presviedčala som sestričky, aby ma pustili. Napadlo mi, že keď svoje dieťatko neuvidím a niečo sa jej stane, budem si to do konca života vyčítať,“ vysvetľuje Katka, ktorá nakoniec sestričky „ukecala“.

Viktorka ležala na jednotke resuscitačnej starostlivosti o novorodencov. „Keď som ju zbadala, zaskočilo ma, aká je neuveriteľne maličká. Mala v sebe všetky možné hadičky, kábliky, všetko blikalo, pípalo. Rozplakala som sa. Na to mi sestrička povedala vetu, na ktorú nikdy nezabudnem: Mamička, vy nemôžete plakať, vy sa musíte tešiť. Máte bábätko a potrebujete preň urobiť všetko. Vy nemôžete nad inkubátorom plakať, veď ona to cíti.“

Práve tieto slová Katke pomohli zvládnuť nasledujúcich niekoľko mesiacov, keď každý jeden prežitý deň bol výhrou.

Liter mlieka denne

Katka bola stále pri inkubátore, ale dotknúť dcérky sa nemohla. Konečne na tretí deň jej povedali, že si môže položiť prst na Viktorkinu hlavičku, no nesmela ju hladkať. To predčasne narodené deti dráždi. Na pocit, aké je to držať svoje dieťatko v náručí, si musela počkať ešte vyše mesiaca!

No hoci Viktorka bola zavretá v inkubátore a Katka ju láskala len pohľadom, sestričky ju hneď po pôrode viedli k odstriekavaniu mliečka, aby bola pripravená, keď malá bude vládať piť z prsníka. „Sestričky boli úžasné. Stále som ich porovnávala s postojom sestričiek, keď sa mi narodil starší Števko. Keď som v skúmavke zahanbená priniesla úbohé dva mililitre, sestričkina reakcia ma šokovala. „Mamička, to je super! Perfektné! Okamžite to idem Viktorke dať.“ Neviete si predstaviť, ako ma naštartovalo, keď som videla, že dcérke striekačkou dávajú do sondičky moje mlieko. Sestričky takto podporovali každú mamičku a aj vďaka tomu sme všetky mali chuť dojčiť. Obzvlášť pre nedonosené bábätká je materské mlieko najlepšie,“ s nadšením spomína Katka na začiatky dojčenia, ktoré sa nakoniec tak rozbehlo, že dávala mliečko aj do mliečnej banky.

„Mala som obrovskú motiváciu, keď mi doktorka povedala, že pre malú nemôžem nič lepšie urobiť. Viac mi nebolo treba a postupne som sa dopracovala k litru denne. Tešila som sa, že som mohla pomôcť aj iným deťom.“

Lekári nie sú bohovia

Napriek tomu, že Viktorka zvládla priskorý príchod na svet, lekári Katku a jej manžela bez zbytočných servítok upozornili, že ani zďaleka nie je vyhraté. Nič nesľubovali, naopak, oboznámili ich s možnými rizikami.

„Povedali nám, že Viktorka je veľmi extrémny nedonosenec a nemáme si myslieť, že ju už nič zlé nečaká. Je ešte veľmi veľa vecí, ktoré sa teraz môžu prihodiť. Dôležitý je najprv prvý týždeň, potom ďalší a ďalší... Lekári nie sú bohovia a nemôžu tvrdiť, čo sami nevedia. Tieto deti sú také krehké a zraniteľné, že by klamali,“ spomína na prvé dni po pôrode Katka.

Zápal pľúc – ide o život

Viktorka nedostávala, ako všetky nedonosené detičky, liek, ktorý pomáha dozrievať pľúcam. Drobné bábätko, od narodenia zaintubované, si vytiahlo hadičku a už jej ju nechceli znova dávať. „Vysvetlili mi to tak, že si to sama udýchala, tak ju už nezaintubovali,“ vraví Katka s istou ľútosťou v hlase. Zistila totiž, že sú lekári, podľa ktorých sa má liek podávať všetkým nedonosencom, či už si to udýchajú, alebo nie. Viktorke sa vzápätí rozvinula bronchopulmonálna dysplázia, chronické poškodenie pľúc. Katka si vyčíta, že lekárov nepresvedčila, aby dcérke liek podávali. No vtedy ani netušila, že existuje.

„Lekári skonštatovali, že pľúca sú katastrofálne, a snažili sa urobiť všetko, aby sa to ďalej nezhoršovalo. Nasadili jej hormóny, dokonca chceli aj lieky, ktoré neprepláca poisťovňa, ale tá to neschválila,“ spomína Katka. A situácia sa naďalej dramatizovala. O pár dní Viktorka dostala infekciu a rozvinul sa u nej ťažký zápal pľúc. Dostávala transfúziu, dvojkombináciu antibiotík a raz ju museli dokonca resuscitovať.

Toto sa dialo už v čase, keď Katku prepustili z petržalskej nemocnice a dcérku chodila niekoľkokrát denne navštevovať. Situácia sa mohla meniť z hodiny na hodinu a pľúcna lekárka rodičom povedala, že v tomto období sa rozhoduje, či to malá prežije. Ak áno, tak s pľúcnymi následkami.

Našťastie, antibiotiká zabrali. Viktorke opäť nasadili hormonálnu liečbu, aby sa pľúcka rozvíjali a vládali dýchať, no bola stále pripojená na kyslík. „Všetky deti naokolo už dýchali bez kyslíkovej podpory, no my sme sa jej nezbavili až do neskoršieho prepustenia z nemocnice,“ vraví Katka.

Stále v inkubátore a na kyslíku

Keď mala Viktória šesť týždňov, dali ju Katke prvýkrát do ruky. „Jedného dňa prišla sestrička Silvia a povedala mi: No čo, ideme klokankovať?“ Katka ostala zaskočená, ale sestrička zavelila: Sadajte, dajte dole tričko. „Keď mi dali malú do ruky, bol to najkrajší pocit na svete. Boli sme asi pol hodinku vonku z inkubátora. Bola pokojná, kyslík jej išiel cez hadičku do nosa a dokonca jej ho znížili. Cítila, že je u mňa,“ opisuje prvú „vychádzku“ dcérky mimo inkubátora Katka.

Obrovská zmena nastala, keď dvojmesačnú Viktorku preložili z intenzívky na oddelenie patologických novorodencov, kde už sú stabilizované detičky. Šťastná Katka si dcérku prvýkrát priložila na prsník, aj keď piť sa jej ešte nechcelo. Bol to prvý krôčik na ceste domov. No trvalo ešte ďalšie dva dlhé mesiace, než sa tak stalo.

Zatiaľ bolo dievčatko ešte stále v inkubátore. „Mala iba 1 300 gramov, aby mohla byť mimo, musela mať okolo 1 700 gramov.“

Kto takéto trápenie nezažil, len ťažko pochopí, čo Katka počas štyroch „nemocničných“ mesiacov zažívala. „Mala som rôzne fázy. Niekedy som si hovorila, že bude lepšie, inokedy som mala pocit, že to trápenie sa vari nikdy neskončí, plakala som a bola smutná. Okrem neustáleho behania za Viktorkou som mala doma dvojročného Števka a manžela. Bolo to veľmi náročné.“ Našťastie jej s domácnosťou aj synčekom pomáhali obe skvelé babky, ktoré do Bratislavy pricestovali až z Košíc a Vranova nad Topľou.

Operácia a ďalšia nemocnica

Nikdy nemôže byť tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Viktorka dostala pruh v oblasti slabín. Previezli ju na Kramáre a operovali. Drobné telíčko to zvládalo dosť zle a ako Katka spomína, dcérka chvíľami „odchádzala“.

No konečne nastali aj krajšie chvíle. Keď mala Viktorka 1 700 gramov, vybrali ju z inkubátora a dali do postieľky. Katka konečne mohla dcérku poriadne držať v náručí. Len keby nie tých hadičiek v nošteku s kyslíkom. Bez nich to však dievčatko nezvládalo, a to bol dôvod, prečo putovali do pľúcnej nemocnice v Podunajských Biskupiciach.

„Urobili jej kyslíkový test, ktorý potvrdil, že pľúcka potrebujú pridaný kyslík. Predpísali nám kyslíkový prístroj na doma, ktorý zabezpečuje Viktorke dlhodobú oxygenoterapiu,“ vysvetľuje Katka, ktorá sa už vyjadruje ako odborníčka.

A tak konečne, po štyroch nekonečných mesiacoch opustili nemocnicu a spolu s kyslíkovým prístrojom začali život už mimo nej.

Renáta Ďurišová
MAMINA, 7/2011, strana 28–29