Mamička, z toho už nič nebude!

Komplikované Katkino tehotenstvo lekári už vzdali, no nakoniec predsa len prišla na svet, aj keď predčasne, Viktorka.

Katka (27) bola jedna z odvážnych tehuliek, ktoré v roku 2009 ukázali pre Maminu svoje brušká. O pár týždňov sa jej narodil Števko (2). Tento rok v marci k nemu mala pribudnúť sestrička. No ponáhľala sa tak, že na svet prišla už o tri mesiace skôr, v 27. týždni Katkinho tehotenstva.

„Zo dňa na deň som musela riešiť problémy, o ktorých som nič netušila. Hľadala som úplne iné informácie ako pri prvom, donosenom dieťati. A nebolo to ani trochu jednoduché. Práve preto som sa rozhodla podeliť o skúsenosti prostredníctvom Maminy. Možno pomôžu aj iným mamičkám s podobným problémom,“ vysvetľuje Katka motív, prečo nás vpustila do svojho súkromia a dovolí nám aj v ďalších mesiacoch sledovať, ako sa jej Viktorke darí, ako napreduje, aké vyšetrenia podstupuje... Preto jej spolu držme palce!

Bude to dievčatko!

Katka s manželom Štefanom (35) chceli po Števkovi aj druhé bábätko. Keďže o prvé sa snažili dosť dlho, Katku zaskočilo, keď otehotnela už rok po pôrode. „Veľmi som vymýšľala, ako manžela prekvapiť,“ spomína. Aby skutočne uverila, že čaká dieťatko, kúpila si po prvom pozitívnom teste ešte ďalšie štyri. „Všetky boli opäť pozitívne,“ usmieva sa pri spomienke, ako intuitívne vedela, že to bude dievčatko. Kúpila ružový cumlík a manžela sa doma opýtala: „Čo robíš v marci?“ „Prečo?“ nechápal Štefan. „Ideme rodiť!“ Hneď ako mala v rukách prvý ultrazvuk, zobrala pero a napísala: Viktória.

Lekárove chyby

Od začiatku tehotenstva bola Katka silno málokrvná. „Cítila som sa strašne unavená, točila sa mi hlava, dosť mi to komplikovalo starostlivosť o malého Števka.“ Keď od 9. týždňa začala brať železo, stav sa jej upravil. No ako Števko chodil do jasličiek, nosil domov všelijaké vírusy. „Asi od tretieho mesiaca som začala byť stále chorá. Mala som dvakrát rotavírusovú infekciu, zápal priedušiek, brala som antibiotiká. A keď som toto všetko prekonala, začala som mať krvavé výtoky,“ opisuje Katka.

Lekár jej však stále tvrdil, že výtoky sú v poriadku. Katka je dnes presvedčená, že už vtedy sa muselo dať odhaliť, že sa v jej tele deje čosi inak, ako by sa malo. Začiatkom 6. mesiaca začala mať silné bolesti, ktoré síce pominuli, no onedlho jej počas obeda s kamarátkami odišla hlienová zátka. „Lekár mi len poradil, aby som si dala magnézium a išla si domov ľahnúť,“ s výčitkou v hlase spomína Katka, podľa ktorej lekár urobil niekoľko zásadných chýb. Keby sa ich vyvarovali, verí, že jej tehotenstvo sa mohlo trochu predĺžiť. „Ja som vlastne už rodila! Otváral sa mi krček, mala som kontrakcie a on ma poslal domov s magnéziom.“

V nemocnici

Bolesti neprestávali, a tak Katku jej kamarátka Daška odviezla na pohotovosť. Lekári zistili, že krček sa naozaj skracuje a Katke sa rozbieha pôrod. „Okamžite ma hospitalizovali a dali mi infúziu. Zavolala som doktorovi, u ktorého som rodila Števka. Na rovinu mi povedal, že mi možno trošku tehotenstvo predĺžia, ale možno aj nie. Bola som v 25. týždni.“

Hoci sa Katke trochu polepšilo, bola zúfalá, že nemôže byť s malým Števkom. Netušila, či v nemocnici nepobudne ďalšie tri mesiace. Vyšetrenia ukázali, že problémy odštartoval zápal, ktorý mala Katka v tele a ktorý nakoniec napadol aj maternicu. Dostala tri druhy antibiotík a zdalo sa, že liečba zabrala. Ale po druhýkrát sa jej spustili kontrakcie, začala silno krvácať a mala obrovské bolesti. Lekári dokázali hroziaci pôrod zastaviť, no o pár dní prišli opäť bolesti.

„Volala som službukonajúcu lekárku. Kým zo mňa tiekla krv, ona sa ešte asi hodinu vybavovala na vedľajšej izbe. Keď uvidela moju krvou presiaknutú vložku, okamžite ma zobrala na vyšetrovňu a povedala vetu, na ktorú v živote nezabudnem: „Z toho, mamička, už nič nebude!“ Protestovala som, že sa podarilo vypiplať aj menšie deti, no ona stále dokola opakovala, že už krvácam a z toho nič nebude.“

Ultrazvuk však potvrdil, že dieťatko žije. Placenta sa neodlučovala a lekárka nevedela zistiť, prečo vlastne Katka krváca. Privolaný mladý lekár obviňujúco vyhlásil: „To, kde ste chytili tú infekciu, je vaša vec. Ale my tu na to podmienky nemáme.“ A išiel zisťovať nemocnicu, kde majú voľný inkubátor – Katke sa opäť rozbehol pôrod.

Strašné bolesti

„V nemocnici na Antolskej zistili, že v Ružinove mi nenasadili ani len hormóny, aby rýchlejšie dozrievali pľúca bábätka,“ s ľútosťou konštatuje Katka. „Okamžite mi zmenili aj antibiotiká a stav sa mi zase o niečo zlepšil.“ Z pôrodnice ju preložili na rizikové oddelenie, no po pár dňoch jej začala odtekať plodová voda. A tak Katka putovala späť do pôrodnice. Bolo jasné, že porušené sú už aj plodové obaly. Bola sobota večer, keď prišiel milý lekár a s úsmevom povedal: „Pani Havlíková, vydržte do pondelka. Vtedy tu budú všetci neonatológovia, tí sa o vaše dieťa fantasticky postarajú.“ A Katka sľúbila, že sa bude snažiť. Nasadili jej vysoké dávky lieku na upokojenie maternice, z ktorého jej veľmi búšilo srdce.

„Intuitívne som cítila, že to už nie je dobré,“ opisuje začiatok konca Katka. Bola vo veľkom strese, lebo myslela zároveň na jedno aj na druhé dieťa. „Už som chcela, aby sa to skončilo. Neviete si predstaviť, aké sú strašné bolesti, keď rodíte nedonosené dieťa. Telo neráta s tým, že sa ide rodiť, a akoby tlačí oproti tlaku. Pri normálnom pôrode sa uvoľnia pôrodné cesty, rozšíri sa panva, ale tu nič.“

Bleskový pôrod

V nedeľu večer sa začali kontrakcie a lekári sa zhodli, že už ďalej nemôžu čakať. „Bolo to nebezpečné hlavne pre mňa. Internista sledoval môj stav. Srdce mi bilo tak, že som sa nevedela ani nadýchnuť. Ten jeden deň by bábätku nepomohol, ale mňa to mohlo zabiť. A tak som išla rodiť. Prirodzene,“ spomína si Katka. Myslela, že dieťatko vyberú von cisárskym rezom. Viktorka však bola vari za sekundu vonku.

„Keďže som na obed jedla, nemohli ma ani dať do narkózy. Mala som také strašné bolesti, že som nechtami škriabala železnú posteľ a prosila manžela, aby zohnal lekára, ktorý mi dá epidurálku. Bála som sa, že to nezvládnem. Nakoniec mi ju dali. A potom prišla jedna veľká rana, ktorú bolo počuť na monitore. Pocítila som, ako mi vystrelila plodová voda na nohy. Manžel zavolal doktorku, že sa niečo deje. Odkryla ma a holými rukami v poslednej chvíli chytila bábätko. Ja som ani netlačila,“ dnes už trochu s úsmevom opisuje Katka dramatické okolnosti pôrodu. Bábätka sa okamžite ujali neonatológovia.

„Primár mi povedal, že plodová voda bola úplne zelená, placenta zinfarktovaná a bábätko by sa do pondelka mohlo udusiť.“ Viktorka sa narodila 19. decembra 2011 a mala 33 centimetrov a 880 gramov.

Viktorka chce ísť von

„V nemocnici nemáte iný program, iba rozmýšľať. Samozrejme, že som sa bála. Ale jedno som vedela. To bábätko v brušku je zdravé, iba moje bruško nepočúva a nechce spolupracovať. Ku koncu som cítila, že s mojím telom je to veľmi zlé a Viktorka chce ísť von. Len tak mala šancu to prežiť. V brušku by to už nezvládla. Silu mi opäť dodávala moja intuícia, ktorá mi stále hovorila, že Viktória to zvládne,“ opisuje svoje pocity Katka. Priznáva, že nemohla ostať na oddelení šestonedieľok a pozerať sa na šťastné čerstvé mamičky. „Obviňovala som seba i lekárov, že sa to stalo práve nám. Ale nakoniec som si povedala, že sa stávajú aj horšie veci. Preložili ma na pooperačné oddelenie, kde som to znášala lepšie. Hoci tam zas boli mamičky, ktoré prišli o bábätko pri potrate. Ja som síce porodila predčasne, ale mala som ho,“ spomína Katka.

A aké je jej prvé posolstvo? „My mamy veci vycítime, len sa treba ozvať. Keď sa na to spätne pozriem, musela som za všetko bojovať. Ak sa vám niečo nezdá, musíte to lekárom povedať!“

Katkina obrovská vďaka patrí lekárom MUDr. Andrey Maľovej, MUDr. Márii Pavelkovej, MUDr. Soni Molnárovej, MUDr. Ivete Hartmannovej, CSc. a sestričkám Mgr. Ľubici Kaiserovej a Silvii Ráczovej.

Renáta Ďurišová
MAMINA, 6/2011, strana 24–25